Túto výpravu hodnotím celkovo veľmi dobre, lebo som nečakal, že to zvládneme až do konca… Ale začnem pekne po poriadku.
Stretávka bola na Železnej studienke pod železničným mostom o 10.00hod. Na moje prekvapenie sa tejto výpravy zúčastnilo až 7 detí a jeden vedúci čiže ja. Prečo na moje prekvapenie? Lebo počasie nebolo veľmi vhodné. Bolo sychravé a trošku aj uzimené počasie, tak akurát vhodné na skúšku, či to dokážeme. Či zdoláme „JUŽNÝ PÓL“?
Už od začiatku výpravy som dával deckám rôzne skúšky a prekážky, ktoré počas cesty prežívajú aj skutočný polárnici. Prekážková dráha preverila ich zdatnosť a silu. Púšťali sa lanovkou a prechádzali kaňony. Zo začiatku bolo počasie celkom dobre, no potom začalo stále viac tuhnúť a do toho ešte aj snežiť. Fakt sme sa ocitli v krajine Južného pólu a začali sme bojovať už aj s prírodou. Padli prvé reklamácie na obuv a oblečenie. Netrvalo dlho a prišla aj únava a skoro všetkým zamrzli úsmevy 🙂
Beh okolo horského jazera preveril ich vytrvalosť a sebazaprenie. Trošku nás to zahrialo, ale nie nadlho. Sneh, bol dotieravý a mrazivý. “Kde je Južný pól???“, čoraz častejšie sa začínajú ozývať hlasy túžiace po návrate domov, rýchlo do tepla:) Zastavil som decká a pýtal sa ich, či aj v živote chcú niečo dosiahnuť. Nemôžeme sa pár stoviek metrov od Južného pólu otočiť, vzdať to a vrátiť sa domov. Všetko aj samotný život má svoje prekážky, ktoré treba zdolávať, aby sme niečo dokázali, aby sme dosiahli svoj životný cieľ. Motivoval a upevňoval som náš tím, aby sme to zvládli…sľuboval, že Južný pól je už na dosah…už len pár metrov. Už keď mali všetci toho akurát dosť, v diaľke som uvidel altánok. Zreval som z plných pľúc „JUŽNÝ PÓL“, nálada sa rázom vylepšila a bolo vidieť nadšenie.
Dobehli sme do altánku, všetkým som podal ruku a poďakoval sa. Samozrejme sme si urobili spoločné vrcholové foto a išli spokojní domov, do tepla. Na záver chcem ešte raz pochváliť všetkých polárnikov výpravy, že to dokázali a tak upevnili náš tím. Dobre bolo a teším sa na budúcu podobne dobrodružnú výpravu.
Sväťo
